Život a dielo v dobovej literatúre

Jozef Kostka v dobe učenia u strýka Ferdiša Kostku, okolo roku 1926

Ferdiš Kostka, 30.roky 20. storočia

Rodný dom Jozefa Kostku s dieľňou Ferdiša Kostku v Stupave

„Mal som sedem rokov, keď mi zomrel otec, ktorý bol bratom Ferdiša Kostku. Obidvaja boli ľudoví džbánkari. Jedným koreňom vyrástla naša família až z tristoročného džbánkarského pôvodu. Moje detstvo sa nijako nelíšilo od života druhých mariatálskych detí. Mariatál môjho detstva by bol býval detským rajom, keby nebolo iných trápení, čo vtedy postihovali dospelých. Ako šarvanci sme sa tešili na soboty a nedele. Vtedy prichádzali do Mariatálu desiatky púti so zástavami a kvetmi. Kvety, les, potok, to boli moji priatelia....V Mariatáli za môjho detstva som stretol a všimol si veľa typov zvláštnych ľudí. Komedianti, žobráci, tuláci, malí vreckoví zlodeji a falošní hráči, trhovci – to všetko sa prikmotrilo k veľkému divadlu, ku svätej púti. Z týchto spomienok a zážitkov som čerpal námety k viacerým svojim sochárskym a kresliarskym prácam.“ Rudolf Fabry, Sochársky básnik – básnický sochár, in: Jozef Kostka, sochy/kresby, 1962–1968, katalóg výstavy, Dom umenia, SNG, Bratislava 1969, s. 13–14.

Marianka, kaplnka pri studničke

Rané dielo Jozefa Kostku: Portrét Jána Ivana, 1928

Jozef Kostka ako učeň u Ferdiša Kostku, okolo 1930

V dielni Ferduša Kostku, 1931

„Jozef na strýčka Ferdiše Kostku nezapomíná. Mluví o něm při sklenici vína ve svém domě na hradném kopci v Bratislavě jako o legendě lidskosti a prostoty. Pokoj je plný džbánků a figurek. Ty jsou od Ferdiše Kostky. Koberce jsou tkané, doma vázané, z vlny doma česané, jsou od paní Kostkové. A pak je tu v pokoji něco starobylého a něco vonícího novotou, a když o tom přemýšlíte, poznáte, že je to jakési světlé slovanské slunce pohody. Jozef Kostka rád a dobře vypravuje a jak roky přibývají na hřbetě, tím častěji o svém čtrnáctiletém mládí, kdy se začal učit u svého strýčka Ferdiše. Je obdivuhodné, kolik krásného dovede vsát dítě do sebe z bedlivého pozorování upracovaných kloubovatých vrásčitých rukou pracujícího starého lidového umělce." Adolf Hoffmeister, Z prejavu zahájenia výstavy Jozef Kostka, Sochy, kresby, Výstavná sieň Mánes v Prahe, 1969.

Portrét Ferdiša Kostku, 1938

„Nebylo by však spravedlivé hledat v díle Jozefa Kostky, co mu zbylo z téhle zkušenosti hrnčířského řemesla, – ale kdybych chtěl zhmotnit svou myšlenku – řekl bych, že to byla těžká kotva z kamene, která je zaryta nadosmrti hluboko do slovenské země. Je to asi také ten zahryzlý karakter malého venkovského kluka, požehnaného natolik tvrdohlavým talentem, že se stal velkým sochařem slovenské krajiny. Tak velkým, jako strom ve staleté aleji. Strom na návsi před kostelem.“ Adolf Hoffmeister, Z prejavu zahájenia výstavy Jozef Kostka, Sochy, kresby, Výstavná sieň Mánes v Prahe, 1969

Torzo muža, 1932

Štúdia mužského aktu, 1933

Kompozícia, 1935

Jozef Kostka s Jindřichom Wielgusom v ateliéri Umeleckopriemyselnej školy v Prahe, 1935

Profesor Karel Dvořák (vpravo v prvon rade) so svojimi študentami, Jozef Kostka v hornom rade druhý zľava, okolo 1935

„Štúdium na umeleckopriemyselnej škole v Prahe ukončil diplomovou prácou, plastikou Zima – schúlenou postavou ženy. So skupinou pražských študentov, ako jeden z posledných mal ešte príležitosť pobudnúť ako štipendista na L´École des Beaux Arts v Paríži...
Študijný pobyt v Paríži trval iba niekoľko mesiacov, od decembra 1938 do leta 1939. Pre mladého umelca, dychtiaceho po poznaní moderného európskeho umenia, mal však zásadný význam na jeho celoživotnú tvorbu. Námety z parížskych kresieb čerpal ešte v šesťdesiatych rokoch, keď bol na vrchole svojich tvoriacich síl. Stretnutie s dielami Rodina, Bourdella, Maillola, Picassa, Brancussiho, Laurensa, Moorea a ďalších, hodiny strávené v kaviarňach Latinskej štvrti ako semináre v rozhovoroch s Františkom Kupkom, priateľstva, ktoré naviazal so slovenskými a českými umelcami (medzi inými aj celoživotné priateľstvo s Adolfom Hoffmeisterom) sa ukázali ako veľmi dôležité pre Kostkovu ďalšiu tvorbu a spoločenské pôsobenie.“ Marcela Macharáčková, Doba a spoločenské pozadie Kostkovej tvorby, in: M. Macharáčková–Štefan Zajíček (ed), Jozef Kostka. Dielo v čase. Zborník príspevkov zo sympózia pri príležitosti jubilejnej výstavy k 100. výročiu narodenia umelca, Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici, 2013, s. 22–23.

Návrh na plastiku, Paríž, 1938-1939

Návrh na pomník Janka Kráľa, Paríž, 1939

„Jeho učitele jsem znal. Byli to Češi. – Dvořák, Mařatka, Pečírka. Dvořák byl veselý kumpán a sochař širokého rejstříku tvorby, věrný Mánesák. Jeho školu také znám. Neučil jsem se tam, ale učím tam dnes. Je to Vysoká škola uměleckoprůmyslová v Praze. Je to škola, na kterou může být Kostka hrdý, tak jako ona je hrdá na něho.

Pri Seine, 1939

Druhou jeho školou byla Paříž a tam starý moudrý podivín, František Kupka. Znám Paříž a znal jsem dobře Františka Kupku. Tomu se dalo buď věřit, nebo ne, ale nedalo se mu odporovat. Kupkův názor, který Kostkovi podle jeho vyprávění vštěpoval, že prvotním sochařstvím byla už geologická křeč vzniku světa, je, zdá se mi, čím dál tím pravdivější. Tehdy vznikl tvar. Dnes ten názor prostě sedí. A snad teprve nebo až dnes – odpovídá i Kostkovu pojetí.“ Adolf Hoffmeister, Z prejavu zahájenia výstavy Jozef Kostka, Sochy, kresby, Výstavná sieň Mánes v Prahe, 1969.

Vinobranie, Paríž, 1939

Vinobranie, 1939

S Jánom Mudrochom v Prahe po návrate z Paríža, 1939

Zahájenie výstavy Jána Mudrocha a Jozefa Kostku (stojací uprostred) v Umeleckej besede slovenskej v Bratislave, 1941

Torzo, 1938

Žena a žobrák, 1939

„Boli sme po pražských štúdiách a postupne sme sa usadzovali na rôznych pracovných postoch v Bratislave. Schádzali sme sa v kaviarni Metropol, kde sme mali k dispozícii samostatnú miestnosť. V nej odznievali prednášky o umeleckej tvorbe, o estetike, o nových básnických smeroch, o štrukturalizme, ktorý našiel svoje závažné miesto v literatúre a vo vede. Členovia Avantgardy sa takto postupne skĺbili názorovo a pracovne ako pokrokovo zmýšľajúca inteligencia. Najpozitívnejšie tu pôsobil Michal Považan, Igor Hrušovský, Mikuláš Bakoš, Jaroslav Dubnický, Ján Mudroch a Rudolf Fabry. Príchodom Mudrocha do Bratislavy a niektorých ďalších výtvarníkov rozšíril sa program Avantgardy 38 o program výtvarného umenia. Práca sa zintenzívnila a po vydaní zborníka Sen a skutočnosť vyšli ďalšie samostatné publikácie členov Avantgardy 38. Vyšli aj básnické zbierky. Pristúpilo sa k vydaniu ďalších zborníkov: Vo dne a v noci a Pozdrav.“ Jozef Kostka, Spomienky na roky detstva, mládenectva a dospelosti, in: Marcela Macharáčková–Štefan Zajíček (ed), Jozef Kostka. Dielo v čase. Zborník príspevkov zo sympózia pri príležitosti jubilejnej výstavy k 100.výročiu narodenia umelca, Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici, 2013, s. 62–63.

V ateliéri Jána Mudrocha (sediaci vľavo Jozef Kostka, stojací uprostred Ján Mudroch), okolo 1942

Jozef Kostka v ateliéri na Vazovovej ulici v Bratislave, okolo 1941

Kresba k plastike Poézia, 1939

Poézia, 1939 (detail)

Portrét sestry Marie, 1939

Jozef Kostka a Anna Onderová na výlete vo Vysokých Tatrách v roku 1943

„Kostku si kritika všimla zavčasu. V stojatých vodách slovenského sochárskeho provincionalizmu bol jeho debut na sklonku tridsiatych rokov impulzívnym a intuitívnym výbuchom invencie. Udial sa v šťastnej chvíli pohybov mladej generácie vedcov proti konzervativizmu otcov, ich romantickému národoveckému rojčeniu, za exaktné humanitné bádateľstvo. Jaroslav Honza Dubnický ako jeden z nich, sa pokúsil „čítať“ Kostkove sochy ako „štruktúru štruktúr“ významov, formových prostriedkov a sociálnych funkcií.“ Katarína Bajcurová, Jozef Kostka, Bratislava 1993, s. 7.

Robotník, okolo 1940

Pohybová štúdia, okolo 1940

„Medzi sochármi mladej generácie primát patrí Jozefovi Kostkovi, ktorého nateraz načim označiť za najväčší zjav slovenského sochárstva. Tento mladý básnik krásy tvarov, opierajúci sa o štúdium starovekého (najmä gréckeho), ale aj barokného a moderného sochárstva (Maillol, Despiau, Picasso a iní) vytvoril už celý rad prác, ktoré ďaleko predstihujú doterajšiu slovenskú sochársku tvorbu.“ Jaroslav Honza Dubnický, Plejáda mladých slovenských výtvarníkov, in: Sen a skutočnosť. Zborník poézie a umenia, Bratislava 1940, s. 36.

Máj, 1939-1940

„Pohľad na Kostkove sochy nás presvedčí, že sú nabité takou silou, že myšlienka v nich tryská v kaskádach a schytá vás to tak mocne, že sa vám zachveje dych, alebo vypadne aspoň jedna slza. Kostka je tak hlboko ľudský a dynamický, tak senzuálne vznetlivý ako ohromujúci, sugestívny a pravdivý! – Jeden básnik bol nazval Kostkove sochy „dýchajúcimi“ sochami, a iný zase hovoril, že sú to „básne z hliny“. Je isté, že Kostka prvý a skoro jediný z našich sochárov vedel premôcť statiku, zakorenenú „skamenelú sochu“, a otvoriť jej štvrtý rozmer, nekonečný priestor.“ Ján Rak a Štefan Žáry, Umelec a dielo, in: Pozdrav. Almanach poézie, Bratislava 1942, s. 72.

Slepý žobrák, 1943

Sediaca, 1942-1943

Ferdiš Kostka a Jozef Kostka v Marianke v roku 1945

Návrh na pomník Víťazstva v Bratislave, 1945

Pomník Víťazstva nad fašismom v Bratislave, 1945-1949 (spolupráca s architektom Milanom Škorupom)

Štúdia hlavy ženy k pomníku Víťazstva v Bratislave, 1945-1946

Portrét Anny Kostkovej, 1946

„Kostkov Pomník SNP pre Partizánske, vtedajšie Baťovany (1946–1949, odhalený 1950) sa stal a dodnes je - bezprecedentným príkladom riešenia úlohy. Jeho východiskom sa stala idea romanticko-panteistickej metamorfózy prírodného na ľudské a naopak, kompozíciu štyroch zomknutých figúr odvodil z tvarovej a priestorovej konfigurácie horských štítov. Sochársky bravúrnym spôsobom, prostredníctvom dramatickej pohybovej štúdie telesnej akcie a typológie postav vytvoril jedno z najpresvedčivejších ,hrdinských´povstaleckých súsoší.“ Katarína Bajcurová, O sochárskom čine Jozefa Kostku, in: Marcela Macharáčková–Štefan Zajíček (ed.), Jozef Kostka. Dielo v čase. Zborník príspevkov zo sympózia pri príležitosti jubilejnej výstavy k 100. výročiu narodenia umelca, Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici, 2013, s. 12.

Návrh pomníka SNP (Obrancovia) pre Partizánske, 1948

Hlava partizána, 1946

„Třetím z Kostkových dokončených monumentálních úkolů byl pomník SNP v Donovalech s názvem Jaro 1945. Byl komponován v letech 1950–1955 na téma vítězného návratu mladého partyzána sestupujícího z hor, s hlavou vysoko vztýčenou k pohledu na rozlehlé panorama. Uvážená situace pomníku je založena na sochařově opodstatněném záměru obdařit postavu výrazným gestem, schopným uplatnit se na pozadí okolní krajiny.“ Jiří Kotalík, text katalógu výstavy Jozef Kostka. Výběr z tvorby 1938–1981, Národní galerie v Praze, Královský letohrádek 1981, s. 32–33.

Jar 1945, 1950-1955

Hlava obrancu, 1946

„Sochy z tohoto patetického období slovenských dějin mají vzácnou cudnou skromnost. Vědí, že za slávu tekla krev a slzy. Vědí, že vítězství je líc utrpění. Rub umělci zapomínají, jakoby neexistoval.
Kostka ne. Není to vůbec maličkost být sochařem malého národa, kde každý padlý je nenahraditelnou ztrátou. Velikost dějů přerůstá často rozměry našich zemí a jen mimořádná kázeň umělce zbavuje hrdinství přízvuku fráze. Tento malý člověk a velký umělec, Jozef Kostka, to uměl. Skoro jako příklad je nám jeho pieta a utrpení partyzánů.“ Adolf Hoffmeister, Z prejavu zahájenia výstavy Jozef Kostka. Sochy, kresby, Výstavná sieň Mánes v Prahe, 1969.

Pohľad do Kostkovho ateliéru, okolo 1945

Sediaca žena, okolo 1953 

Hutník, okolo 1953

„Neviem kto, alebo v mene koho mali záujem vypichnúť otázky formy ako vraj dominujúcej v našom výtvarnom umení, čo sa napokon zvrhlo na problém formalizmu, až napokon sa šlo po hľadaní nositeľov tohto nebezpečného smeru. V roku 1950 si vybrali Fullu, Bazovského, Mudrocha a zo sochárov Jozefa Kostku ako predstaviteľov formalizmu v slovenskom výtvarnom umení. Museli sme urobiť na verejnom fóru sebakritiku. Celá akcia bola formálna a rovnako nebezpečná, lebo všetko bolo vedome vykonštruované. Fulla a Bazovský na toto spoločensky potupné predstavenie nedošli a sebakritiku neurobili. Ostal som sám s Mudrochom a škody „napáchané“ formalizmom sme vzali na seba.“ Jozef Kostka, Spomienky na roky detstva, mládenectva a dospelosti, in: Marcela Macharáčková–Štefan Zajíček (ed), Jozef Kostka. Dielo v čase. Zborník príspevkov zo sympózia pri príležitosti jubilejnej výstavy k 100. výročiu narodenia umelca, Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici, 2013, s. 65.

Sediaci ženský akt, okolo 1954

Ležiaci ženský akt, okolo 1954

Kostka sklonil hlavu pred diktátom režimu a naďalej vychovával umelecký dorast na Vysokej škole výtvarných umení. I. zjazd slovenských výtvarných umelcov v roku 1949 vytýčil ako hlavné umelecké ciele prehĺbenie realistických prejavov vo výtvarnom umení. Hlavným inšpiračným zdrojom sa mali stať pracovné motívy z robotníckeho a družstevného prostredia. Kostka navštevuje so svojimi študentmi v rokoch 1952 až 1954 bane a hute na Ostravsku a v Handlovej ako aj JRD na východnom Slovensku a v Dunajskej Strede. Z mnohých študijných kresieb vznikli plastiky Drustevníčka a Žne (1952–1953).

Žnica, 1953 

V žatve, 1952-1954

„Hoci sa v plastikách tohto obdobia neraz prejavila konzervatívnejšia nôta statického žánrového vyjadrenia, vďaka ustavične obnovovanému vzťahu k životu a zdôrazňovaniu estetických hodnôt pohybu, gesta, kompozície i samého sochárskeho pojednania neupadá Kostkov sochársky výraz ani v týchto inak vo všeobecnosti určitým schematizmom poznamenaných rokoch do necitlivých naturalistických polôh.“ Karol Vaculík, Jozef Kostka. Kresby, Bratislava 1960, s. 23.

Družstevníčka, 1953-1955

Družstevníčka, 1953-1955 (poprsie)

Jozef Kostka v ateliéri na Mudroňovej ulici v Bratislave, koniec 50. rokov

Sediaci ženský akt, 1957

„A kresba zohrala v Kostkovom vývoji skutočne mimoriadne dôležitú úlohu ustavičného podnecovateľa a obnovovateľa výtvarnej tvorivosti. Celý jeho doterajší sochársky vývoj je bezprostredne zviazaný s rozsiahlou kresliarskou aktivitou. ...kresba má v jeho tvorbe zrejme širšiu platnosť: je nielen pomocnou kategóriou sochárskeho vyjadrenia, ale svojou náročnosťou a kultivovanosťou presahuje tvorivý aspekt výlučne sochárskej kresby; má samostatný život, je svojprávnym umeleckým vyjadrením, približujúcim sa v určitých vývojových fázach k výslovne sochárskemu pólu Kostkovej činnosti, inokedy však nadobúdajúcim zreteľné znaky maliarskeho prejavu.“ Karol Vaculík, Jozef Kostka. Kresby, Bratislava 1960, s. 10.

Ležiaca žena na pohovke, okolo 1957

Torzo dievčaťa, 1955

„Ale soše předcházívá kresba. Kostkovy kresby jsou monumentální a rýchlopisné, jak vyžaduje trysk nápadů – zdá se mi, že skoro všechny jeho kresby počítají ještě s větším prostorem a hmotou, než tvůrci domácí poměry dovolují použít. Přivedl jsem jednou ke Kostkovi do ateliéru Erika Estorika, majitele galérie a obchodníka s obrazy z Londýna. Byl Kostkovými kresbami unešen. Jsou to totiž nezvyklé kresby, robustní a silácké, často v rozporu s lyrikou umělcova projevu, a jsou přímočaré, neelegantní a chlapské. Kostka jich má stohy a je těžko vybírat mezi nepřeberným množstvím. Ale našli byste mezi nimi ještě stovky nenarozených soch. Nových soch. Docela nových. Quijoty, Masky a Balady. Pana Bourdella při práci, Hřbitov. Jsou to tak monumentální kresby, že bylo možné je zvětšit.“ Adolf Hoffmeister, Z prejavu zahájenia výstavy Jozef Kostka, Sochy, kresby, Výstavná sieň Mánes v Prahe, 1969.

Škica k reliéfu Umenie, 1957-1958

Život, 1960-1961

Anna a Jozef Kostkovi v Rovinnij v Chorvátsku, okolo 1965

Opretá, 1963

Z cyklu Čierne akty, 1963

Na nábreží, 1961

Spomienka na sestru Máriu (Tvár), 1965

„Z Kostkovho plastického naturelu vyplýva aj estetika non finita, ktorú vyznáva vo svojich prácach. Zdanlivá forma neukončenosti diela, neuzavretosť formy je výrazom nekonečnej premenlivosti, plynutia, dynamickej kauzality ľudského a prírodného. Nič tu nie je statické, raz a navždy dané. Všetko je v pohybe. Kostkovým základným tvorivým princípom je variabilnosť, seriálnosť predstavy. Tvorba sa leje ako prúd asociácií, spomienok, zážitkov, senzuálnych vnemov ukrytých v pamäti oka a ruky, ktoré sa neustále zvýznamňujú, obmieňajú v nových tvarových a myšlienkových kontextoch.“ Zápas o tvar, in: Katarína Bajcurová, Jozef Kostka, Bratislava 1993, s. 98.

Povodeň, 1967

Balada, 1968

Veľký kvet, 1967

Harmónia v modrom a žltom, 1966

Čierne dni, 1965

Na lavičke, 1966

„ Od šedesátých let tohoto století se vývoj Kostkovy tvorby zrychluje, osvobozuje, zvedá. Ale neuklidňuje. Získává často na vniterném názvuku a na nějaké spontánní dynamice. Jakoby teď už věděl, co vlastně všechno musí sochař znát. Ano, musí být nejprve zvědavý. Pak musí poznat hmotu země a tělo ženy. A pak musí na základě, řekl bych hmatové zkušenosti, násilnického přístupu k materiálu a zraku, vidícího jasně to, co teprve vytvoří, zpodobnit něco, co se ničemu nepodobá, co je jen a jen dosud neodhalené tajemství, které sochař nosí v sobě…Tento tvůrčí pohyb mezi hmotou a poezií, mezi vzpomínkou a skutečností, mezi siláctvím a něhou, cloumá talentem sochařovým, ale nepřetržitě měří jako kyvadlo jeho síly a vítězství.“ Adolf Hoffmeister, Z prejavu zahájenia výstavy Jozef Kostka, Sochy, kresby, Výstavná sieň Mánes v Prahe, 1969.

Ranený vták, 1969-1970

Čierna kresba, 1966

Jozef Kostka v ateliéri, okolo 1974

Zátišie na dvore, 1967

„Kostkov dotyk s drevom bol podmienený – ako všetko v jeho tvorbe – osobnou, fenomenálnou skúsenosťou. Miluje stromy, ktoré rozkladali koruny nad jeho detstvom, patriarchálnu Alej líp v Marianke, čo viedla od stáročného gaštana k liečivému prameňu.... Vyhmatáva novotvar asociatívnym spôsobom, tvar sa vynára z dreva ako voľná predmetná analógia, náhrada skutočnosti. Preto je Kostkov vzťah k drevu neuzavretý do jedinej tvaroslovnej formulky – chce vyskúšať všetko, čo sa mu núka. Pne stromov i vznosné vertikály....archaické tvary preteplené naivizujúco jednoduchým zásahom. Kostka bol vo vzťahu k drevu – v širšom kontexte – vždy viac „buričom“ ako „klasikom“. V konečnom dôsledku poprel jeho „drevennosť“. Odvážil sa narábať s ním kacírsky, možno preto, že jeho rodinná tradícia nebola rezbárska, že vyšiel z tradície hlinenej, ktorú vždy potreboval fixovať v trvalom materiáli. A možno preto, že chcel ísť jednoducho proti času, zakliať „živo rastené telo i bylinnú dušu dreva“ do kovu. Začal odlievať svoje drevené skulptúry do bronzu. Bol to celom ojedinelý experiment v súvislosti slovenského sochárstva.“ Katarína Bajcurová, Dotyk s drevom, in: Jozef Kostka, Bratislava 1993, s. 1915 a 1917.

Vládca, 1967

Šašo, 1969-1970

„Dřevěné Kostkove sochy mají tentýž bezprostřední přístup k materiálu, jako měl Brancusi, který byl z rodu horských pasáků ovcí, nebo jako mají černoši a řezbáři ostrovní Polynésie, a jako mají lidé z dědiny, kteří pracují se dřevem jako jediným stavivem pro dům i hřbitov, kolébku i rakev. V dřevěných sochách je nějaké zakletí pověr a obyčejů. Které v sobě sochař má, zděděné po prapředcích z prehistorie a tvrdě spící po staletí. Jen někdy jeho ruka skoro automaticky vytne pratvar a umělec se sám sobě diví, kde na to přišel, udělat sochu tak, jak ji vytesal sekyrou nebo vydlabal nožem nebo ocelovým dlátem ukovaným pro něho kovářem ze Stupavy.

Stĺp z Marianky, 1968

To příbuzenství kmenové hrdosti a rozvětvení citu i dědictví dřevorubcovy pověrčivé svobody, ve stínu prahor Tater a Karpat, ty pochodující hvozdy po svazích dolů do nížin, to vše hraje ve slovenském sochařství úlohu dnes ještě tak rozhodující, že citlivý básník, jakým Kostka je, ač vyučen světly velkoměst, nemohl nezkusit štěstí se dřevem. Dřevěné kmeny jako totemy hřbitovů a včelínů, jsou hrubě tesané v tušení prapůvodu národního projevu. Ale přitom svém barbarském zabarvení dovedou být dvě sestřičky roztomilé jak lidové písničky, syrové jako trávnice a usměvavé jako poledne. A co ten ubohý rozhovor dvou nahrbených žebráků. Jak široký je to rejstřík, když umělec týmže dechem vyteše žebřík fantazie a nazve ho sloupem básníkovým.“ Adolf Hoffmeister, Z prejavu zahájenia výstavy Jozef Kostka, Sochy, kresby, Výstavná sieň Mánes v Prahe, 1969.

Stodola s Kostkovými sochami v Záhorskej Bystrici, okolo 1988

Výstava drevených sôch v záhrade v Záhorskej Bystrici, 80. roky 20. storočia

Anna a Jozef Kostkovi v záhrade v Záhorskej Bystrici, okolo 1980

„Ťažisko plastik...neskorého Kostkovho obdobia predstavuje širšie žánrové rozpätie počnúc od voľných plastických kreácií, často len veľmi vzdialene inšpirovaných realitou, či už prírodnej krajinárskej, rastlinnej, alebo zvieracej proveniencie, alebo fragmentami, znakmi z prostredia domova, najmä z obdobia umelcovho detstva. Ďalej tvorí klasické sochárske figurálne námety, či už akty, portréty, jedno alebo viac figurálne kompozície a reliéfy.“ Štefan Zajíček, Plastika, in: Jozef Kostka. Neskorá tvorba (1970–1996), katalóg výstavy Záhorská galéria v Senici a Združenie priateľov Jozefa Kostku, 2002, nepag.

Sochárske zátišie pri dome, okolo 1980

„Kostka pozvoľne uniká do tvorivého mikrosveta svojho ateliéru. ..Jeho tvorba sa však onedlho stišuje, upokojuje, znovu obracia k javom podstát skutočnosti a prírody. V osvedčených sochárskych motívoch – hlavách, torzách a figúrach skúša hladký, priestorovo zjednotený tvar ozvláštnený jemným napätím nezvyčajného pohybu, postavením v priestore... (Svit, Sediaca II, obe 1970.) Inde sa vracia k dramatickej, expresívnej verzii hnetenia hmoty využívanej v mladosti (Slepý harmonikár, 1970–71; Šašo, 1973), pohráva sa so svetlom a tieňom, maliarsky rozpúšťa povrchy svojich reliéfov a sôch, z modelácie sa stáva autonómna plastická štruktúra (Milosrdenstvo, Človek v blate, obe 1980). ..V posledných dvoch desaťročiach sa názorne dokresľuje jeho tvorivý naturel – asociatívnosť, cyklickosť, seriálnosť myslenia v hmote. Kľúčové miesto v tvorbe sedemdesiatych a osemdesiatych rokov zaujímajú tri plastické idey, obmieňajúce náčrty, skice, ktoré vynikli o desaťročie skôr. Dvorec I, II  (1974–1976) a Jar oráča I–IV (1980–1986) sa motivicky vracajú k tvarom – znakom roľnícko-remeselného domova, voľne naväzujú na cyklus Balád.“ Katarína Bajcurová, Jozef Kostka, Bratislava 1993, str. 145.

Svit (Tichá), 1970

Sediaca II, 1970

Slepý harmonikár, 1970-1971

Dvorec, 1974-1975

Jar oráča, 1985

V Kostkovi driemal maliar-kolorista odjakživa. V pozostalosti umelca je niekoľko obrazov z vojnových rokov, väčšinou s tragickým motívom umierajúcich koní, ktoré korešpondujú s podobnými námetmi kresieb tej doby. V päťdesiatych rokoch vznikli rozmerné obrazy ženských aktov v pastelových farbách, ktoré podávajú dôkaz o Kostkovom koloristickom cítení i zmysle pre plastický tvar.

Na úteku, okolo 1944

„Ucelený súbor tvoria desiatky obrazov vytvorených v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch po vynútenom odchode umelca z verejného života... K zvláštnej skupine, ktorá nemá paralely v ostatnej tvorbe, patria olejomaľby inšpirované morom a prímorskou krajinou. Tieto krajinárske motívy poníma umelec ako čisté impresie. Škvrnovou technikou maľby zaznamenáva svoje vizuálne dojmy, ktoré si prinášal z pobytov pri Jadranskom mori, ..a ktoré stoja na pomedzí lyrickej abstrakcie.“ Marcela Macharáčková, Maliarska a keramická tvorba Jozefa Kostku, in: Jozef Kostka. Neskorá tvorba (1970–1996), katalóg výstavy Záhorská galéria v Senici a Združenie priateľov Jozefa Kostku, 2002, nepag.

Jadran, 70.-80. roky 20. storočia

„Druhú skupinu tvoria obrazy s figurálnymi motívmi...Sústavné štúdium ženy a prírody (kvetov) v šesťdesiatych rokoch mu splynuli v jeden symbol  žena- kvet. Na obraze  Kvety sa tieto symboly akosi miesia navzájom a objavuje sa tu i ďalší Kostkov obľúbený motív, a to hlava koníka (Chlapec s koníkom, Chlapec so somárom, Don Quijote). Pritom je pre Kostkovo neskoré dielo charakteristické, že nedefinuje presné tvary, jeho poetickému duchu vystačí skratka a náznak, umocnené jemnými farebnými nuansami. Práve v nedopovedanom, v náznaku, v minimalizovaní výrazových prostriedkov tkvie sila umeleckej výpovede neskorého maliarskeho diela Jozefa Kostku.“  Marcela Macharáčková, Maliarska a keramická tvorba Jozefa Kostku, in: Jozef Kostka. Neskorá tvorba (1970–1996), katalóg výstavy Záhorská galéria v Senici a Združenie priateľov Jozefa Kostku, 2002, nepag.

Kvety, 70. roky 20. storočia

„Neskôr sa keramická plastika podriaďuje špecifickému keramickému tvarosloviu; úhrnnému tvaru, melodickej línii a dekoratívnej farebnosti (Opičí kráľ, Otcov kameň, Žena s dlhým krkom, 80. roky); je hravejšia a veselšia. ...Najčastejšie však siaha po maľovaných keramických kachliach, ktoré nazýva „pláty“, pričom používa i prefabrikáty, ktoré glazuje a vypaľuje. Ich maliarske stvárnenie a podanie je rôzne. Raz ich jemne tónuje, modeluje farebnými valérmi...alebo rieši pláty kresbovo, obraz definuje plnou a výraznou líniou.“ Katarína Bajcurová, Jozef Kostka, Bratislava 1993, str. 149.

Otcov kameň, 1985

Ružové líce, 1980

Spomienka na Marianku, 1980