Anna a Jozef Kostkovi v záhrade v Záhorskej Bystrici, okolo 1980
„Ťažisko plastik...neskorého Kostkovho obdobia predstavuje širšie žánrové rozpätie počnúc od voľných plastických kreácií, často len veľmi vzdialene inšpirovaných realitou, či už prírodnej krajinárskej, rastlinnej, alebo zvieracej proveniencie, alebo fragmentami, znakmi z prostredia domova, najmä z obdobia umelcovho detstva. Ďalej tvorí klasické sochárske figurálne námety, či už akty, portréty, jedno alebo viac figurálne kompozície a reliéfy.“ Štefan Zajíček, Plastika, in:
Jozef Kostka. Neskorá tvorba (1970–1996), katalóg výstavy Záhorská galéria v Senici a Združenie priateľov Jozefa Kostku, 2002, nepag.
Sochárske zátišie pri dome, okolo 1980
„Kostka pozvoľne uniká do tvorivého mikrosveta svojho ateliéru. ..Jeho tvorba sa však onedlho stišuje, upokojuje, znovu obracia k javom podstát skutočnosti a prírody. V osvedčených sochárskych motívoch – hlavách, torzách a figúrach skúša hladký, priestorovo zjednotený tvar ozvláštnený jemným napätím nezvyčajného pohybu, postavením v priestore... (
Svit,
Sediaca II, obe 1970.) Inde sa vracia k dramatickej, expresívnej verzii hnetenia hmoty využívanej v mladosti (
Slepý harmonikár, 1970–71;
Šašo, 1973), pohráva sa so svetlom a tieňom, maliarsky rozpúšťa povrchy svojich reliéfov a sôch, z modelácie sa stáva autonómna plastická štruktúra (
Milosrdenstvo,
Človek v blate, obe 1980). ..V posledných dvoch desaťročiach sa názorne dokresľuje jeho tvorivý naturel – asociatívnosť, cyklickosť, seriálnosť myslenia v hmote. Kľúčové miesto v tvorbe sedemdesiatych a osemdesiatych rokov zaujímajú tri plastické idey, obmieňajúce náčrty, skice, ktoré vynikli o desaťročie skôr.
Dvorec I, II (1974–1976) a
Jar oráča I–IV (1980–1986) sa motivicky vracajú k tvarom – znakom roľnícko-remeselného domova, voľne naväzujú na cyklus
Balád.“ Katarína Bajcurová,
Jozef Kostka, Bratislava 1993, str. 145.
Svit (Tichá), 1970
Sediaca II, 1970
Slepý harmonikár, 1970-1971
Dvorec, 1974-1975
Jar oráča, 1985
V Kostkovi driemal maliar-kolorista odjakživa. V pozostalosti umelca je niekoľko obrazov z vojnových rokov, väčšinou s tragickým motívom umierajúcich koní, ktoré korešpondujú s podobnými námetmi kresieb tej doby. V päťdesiatych rokoch vznikli rozmerné obrazy ženských aktov v pastelových farbách, ktoré podávajú dôkaz o Kostkovom koloristickom cítení i zmysle pre plastický tvar.
Na úteku, okolo 1944
„Ucelený súbor tvoria desiatky obrazov vytvorených v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch po vynútenom odchode umelca z verejného života... K zvláštnej skupine, ktorá nemá paralely v ostatnej tvorbe, patria olejomaľby inšpirované morom a prímorskou krajinou. Tieto krajinárske motívy poníma umelec ako čisté impresie. Škvrnovou technikou maľby zaznamenáva svoje vizuálne dojmy, ktoré si prinášal z pobytov pri Jadranskom mori, ..a ktoré stoja na pomedzí lyrickej abstrakcie.“ Marcela Macharáčková, Maliarska a keramická tvorba Jozefa Kostku, in:
Jozef Kostka. Neskorá tvorba (1970–1996), katalóg výstavy Záhorská galéria v Senici a Združenie priateľov Jozefa Kostku, 2002, nepag.
Jadran, 70.-80. roky 20. storočia
„Druhú skupinu tvoria obrazy s figurálnymi motívmi...Sústavné štúdium ženy a prírody (kvetov) v šesťdesiatych rokoch mu splynuli v jeden symbol žena- kvet. Na obraze Kvety sa tieto symboly akosi miesia navzájom a objavuje sa tu i ďalší Kostkov obľúbený motív, a to hlava koníka (Chlapec s koníkom, Chlapec so somárom, Don Quijote). Pritom je pre Kostkovo neskoré dielo charakteristické, že nedefinuje presné tvary, jeho poetickému duchu vystačí skratka a náznak, umocnené jemnými farebnými nuansami. Práve v nedopovedanom, v náznaku, v minimalizovaní výrazových prostriedkov tkvie sila umeleckej výpovede neskorého maliarskeho diela Jozefa Kostku.“ Marcela Macharáčková, Maliarska a keramická tvorba Jozefa Kostku, in:
Jozef Kostka. Neskorá tvorba (1970–1996), katalóg výstavy Záhorská galéria v Senici a Združenie priateľov Jozefa Kostku, 2002, nepag.
Kvety, 70. roky 20. storočia
„Neskôr sa keramická plastika podriaďuje špecifickému keramickému tvarosloviu; úhrnnému tvaru, melodickej línii a dekoratívnej farebnosti (Opičí kráľ, Otcov kameň, Žena s dlhým krkom, 80. roky); je hravejšia a veselšia. ...Najčastejšie však siaha po maľovaných keramických kachliach, ktoré nazýva „pláty“, pričom používa i prefabrikáty, ktoré glazuje a vypaľuje. Ich maliarske stvárnenie a podanie je rôzne. Raz ich jemne tónuje, modeluje farebnými valérmi...alebo rieši pláty kresbovo, obraz definuje plnou a výraznou líniou.“ Katarína Bajcurová,
Jozef Kostka, Bratislava 1993, str. 149.
Otcov kameň, 1985
Ružové líce, 1980
Spomienka na Marianku, 1980