V šesťdesiatych rokoch 20. storočia „v Kostkovej tvorbe veľkou intenzitou znovu prerazila na povrch nespútaná obrazotvornosť – lyrické videnie skutočnosti. Skúšal uchopiť i zdanlivo nezobraziteľné, nehmotné a nehmatateľné javy a podstaty... V kompozícii Veľká balada z cyklu Balady nepodáva dej epicky, sujet zhusťuje do znakov, do trojrozmerného tvaru skúša previesť mnohoznačný a tajomný svet ľudových rozprávaní či drám. Rozohráva tu neočakávanú konfiguráciu predmetných a nepredmetných, náznakovo-asociatívnych foriem, ktoré vyskladal do svojskej trojrozmernej ,prederavenej´ sochy, s výraznou siluetou. Dielo tvoria prvky indexovo-ikonickej významovosti, hlava ženy, čeľusť koňa, kvet i tvary vystupujúce z prvotnej neurčitosti, ale už sochársky určené, v ktorých cítime odkazy na základné hmatové asociácie, čo ho obklopovali, na hlinené žmolky, z ktorých sa točí nádoba, války, z ktorých sa nabíjala stena západoslovenského domu, na okrúhliaky riek, fragmenty skál či hrudy oráčiny brázdené pluhom.“ Katarína Bajcurová, Slovenské sochárstvo 1945–2015 / Socha a objekt, RFG, SNG, Slovart, Bratislava 2017, s. 48.