Jozef Kostka vyšiel v roku 1946 ako víťaz z verejnej súťaže na pomník Slovenského národného povstania v Partizánskom. Na pomníku pracoval do roku 1949, odhalený bol 5. novembra 1950. Ľudský prístup, ktorý zvolil v stvárnení mladých chlapcov-partizánov, často idúcich na smrť, sa stal už rok po dokončení pamätníka tŕňom v oku mladých komunistických ,teoretikov´. Radislav Matuštík vyčítal Kostkovým partizánom pohľad upretý do neba. Podľa Ľudovíta Kudláka: „bol Kostka na druhej strane reality vo svojich lyrických, čisto citových vidinách, čo nemalo nič spoločného s dneškom...“ Ing. Ľudovít Kudlák, O súčasnej situácii v slovenskom výtvarníctve (15. 7. 1951), in: Alexandra Kusá, Prerušená pieseň. Výtvarné umenie v časoch stalinskej kultúrnej praxe 1948–1956, Slovenská národná galéria, Bratislava 2019, s.385–386.
„Kostkov Pomník SNP pre Partizánske, vtedajšie Baťovany .. sa stal a dodnes je – bezprecedentným príkladom riešenia úlohy. Jeho východiskom sa stala idea romanticko-panteistickej metamorfózy prírodného na ľudské a naopak. Konfiguráciu štyroch zomknutých figúr odvodil z tvarovej a priestorovej konfigurácie horských štítov. Sochársky bravúrnym spôsobom, prostredníctvom dramatickej pohybovej štúdie telesnej akcie a typológie postáv vytvoril jedno z najpresvedčivejších ,hrdinských´ povstaleckých súsoší. Dielo bolo dokončené v čase, keď slovenské umenie zasiahol ,dôsledný boj o realistickú orientáciu´... Nie je však socialisticko-realistickým dielom, malo zásadný dosah na ustanovenie povstaleckej ikonografie (následne zoschematizovanej a vyprázdnenej v dielach iných), patril k prvým, ktorý do slovenského umenia uviedol reálnu a zároveň typovú podobu partizána, ktorého charakteristická ,triangulárna´ kontúra bola čitateľná cez motív drapérie, partizánskej pláštenky...Kostkov vstup na územie povstaleckej témy mal nielen význam jedinečného sochárskeho činu – bezprecedentný bol aj sám proces tvorby, prípravy diela zhmotnený v množstve komorných štúdií, portrétnych hláv, mierkových verzií, odkrývajúcich zrod plastickej idey a tvorivý zápas, ktoré v slovenskom sochárstve ani nemajú obdobu.“ Katarína Bajcurová, O sochárskom čine Jozefa Kostku, in: Marcela Macharáčková, Štefan Zajíček (eds.), Jozef Kostka, dielo v čase. Zborník príspevkov zo sympózia pri príležitosti jubilejnej výstavy k 100. výročiu narodenia umelca, Záhorská galéria Jána Mudrocha, Senica, Galéria Jozefa Kostku, Bratislava, Trnabský samosprávny kraj 2013, s. 12.
„Kostkov Pomník SNP pre Partizánske, vtedajšie Baťovany .. sa stal a dodnes je – bezprecedentným príkladom riešenia úlohy. Jeho východiskom sa stala idea romanticko-panteistickej metamorfózy prírodného na ľudské a naopak. Konfiguráciu štyroch zomknutých figúr odvodil z tvarovej a priestorovej konfigurácie horských štítov. Sochársky bravúrnym spôsobom, prostredníctvom dramatickej pohybovej štúdie telesnej akcie a typológie postáv vytvoril jedno z najpresvedčivejších ,hrdinských´ povstaleckých súsoší. Dielo bolo dokončené v čase, keď slovenské umenie zasiahol ,dôsledný boj o realistickú orientáciu´... Nie je však socialisticko-realistickým dielom, malo zásadný dosah na ustanovenie povstaleckej ikonografie (následne zoschematizovanej a vyprázdnenej v dielach iných), patril k prvým, ktorý do slovenského umenia uviedol reálnu a zároveň typovú podobu partizána, ktorého charakteristická ,triangulárna´ kontúra bola čitateľná cez motív drapérie, partizánskej pláštenky...Kostkov vstup na územie povstaleckej témy mal nielen význam jedinečného sochárskeho činu – bezprecedentný bol aj sám proces tvorby, prípravy diela zhmotnený v množstve komorných štúdií, portrétnych hláv, mierkových verzií, odkrývajúcich zrod plastickej idey a tvorivý zápas, ktoré v slovenskom sochárstve ani nemajú obdobu.“ Katarína Bajcurová, O sochárskom čine Jozefa Kostku, in: Marcela Macharáčková, Štefan Zajíček (eds.), Jozef Kostka, dielo v čase. Zborník príspevkov zo sympózia pri príležitosti jubilejnej výstavy k 100. výročiu narodenia umelca, Záhorská galéria Jána Mudrocha, Senica, Galéria Jozefa Kostku, Bratislava, Trnabský samosprávny kraj 2013, s. 12.