„Dva veľké plastické tvary na horizontálnej rovine s využitím diagonálneho postavenia (teda záležitosť čiste geometrická), ale výsledok – najčistejšia lyrika. Je to plastická báseň pevných tvarov, ktoré nezaženie priestor ani čas. Kostkova plastika vychádza zo stability a predsa osciluje naším vnútrom, vedie našu fantáziu k brehom poézie. Sochár nám vysvetlil, ako prišiel na popud urobiť sochu Podvečer a urobiť ju práve takto. Večer vraj šiel po stromoradí a videl za stromom stáť neznámu devu. Akiste čakala na šuhaja. Bolo jej vidieť len obličaj, lebo strom, o ktorý sa opierala, zakrýval jej telo. Slabnúce lúče zapadajúceho slnka vrhali tieň dievčenského profilu na stromovú kôru. To bol začiatok básne. Skutočnosť a jej spracovanie.“ Rudolf Fabry, Sochársky básnik – básnický sochár, in: Jozef Kostka / sochy, kresby 1962–1968, katalóg výstavy, Dom umenia, Bratislava, 1969, s. 20.