Kostka sa v svojej ranej soche Kováč stotožnil so svojím vlastným údelom, akoby ťažký osud kováča a jeho upracované ruky boli totožné s osudom umelca, sochára, ktorý celý život pracuje s kameňom, hlinou, drevom alebo sadrou. To bol tiež dôvod, prečo si Kostka prial, aby jeho hrob v Marianke zdobila práve táto socha. Duchovné stotožnenie umelca s osudom kováča charakterizuje jeho porozumenie pre obyčajných ľudí. Aj on vyšiel z dedinského prostredia a spomienky z detstva ovplyvnili zásadným spôsobom Kostkovu tvorbu námetmi žobrákov, slepcov, robotníkov (Starý sklár), ktorých vnímal a videl ako malý chlapec v Marianke na Záhorí.
„Kostkova socha Kováč je spomienka na zamysleného kováča – Sokrata dediny. Jeho silné ruky sú rozožraté ako skaly mora, klenba čela je vypálená iskrami z podkov, jeho srdce je ohlušené údermi nákovy. Kostkov Kováč je smutný smútkom, ktorý by sa v básni písal s veľkým S. Na tejto soche vidno, ako málo záleží umelcovi na povrchu, keď vidí dovnútra.“ Rudolf Fabry, Sochársky básnik – básnický sochár, in:Jozef Kostka / sochy, kresby 1962–1968, katalóg výstavy, Dom umenia, Bratislava, 1969, s. 20.
„Kostkova socha Kováč je spomienka na zamysleného kováča – Sokrata dediny. Jeho silné ruky sú rozožraté ako skaly mora, klenba čela je vypálená iskrami z podkov, jeho srdce je ohlušené údermi nákovy. Kostkov Kováč je smutný smútkom, ktorý by sa v básni písal s veľkým S. Na tejto soche vidno, ako málo záleží umelcovi na povrchu, keď vidí dovnútra.“ Rudolf Fabry, Sochársky básnik – básnický sochár, in:Jozef Kostka / sochy, kresby 1962–1968, katalóg výstavy, Dom umenia, Bratislava, 1969, s. 20.